Možno nie si jediná verzia seba samého. Oxfordský fyzik vysvetľuje, čo s tým má spoločné kvantová fyzika
Kvantová fyzika sa často vysvetľuje tak, akoby sme realitu menili už len tým, že sa na ňu pozrieme. Oxfordský fyzik Vlatko Vedral však ukazuje, že celé to môže byť presne naopak.
Realita je zaujímavá. Vnímame ju svojimi zmyslami a často máme pocit, že svet okolo nás je pevný, jednoznačný a rovnaký pre všetkých. Aj teraz, keď si sa rozhodol prečítať si tieto slová, sa z pohľadu jednej interpretácie kvantovej fyziky môžeš nachádzať vo vetve reality, ktorá sa líši od tej, v ktorej si sa rozhodol článok neotvoriť. Zamotané, že? A to sme len na začiatku.
Znie to trochu ako sci-fi, a nie je to od neho veru ďaleko. Pre lepšiu predstavu ti môže obrazne pomôcť napríklad seriál Loki, kde sa tento „Boh klamu“ ocitol v sídle TVA. Tam mu na retro obrazovke ukázali, ako sa realita môže vetviť do rôznych línií. V skutočnej fyzike je však tento proces oveľa menej priamočiary a hlavne nejde o rozhodnutia v štýle filmového scenára. Na tému upozornil portál Futurism.
Toto ale nie je seriál, tu má hlavné slovo kvantová fyzika. Jej matematika funguje mimoriadne presne a vedci ju denne využívajú v technológiách, no otázka, čo presne hovorí o podstate reality, zostáva stále predmetom sporov. Inými slovami, problém nie je v tom, že by kvantová mechanika nefungovala. Problém je v tom, že stále neexistuje úplná zhoda, ako si ju máme filozoficky a fyzikálne vysvetliť.
Tomu, ako to asi môže fungovať, sa venuje oxfordský fyzik Vlatko Vedral. Ten rozvíja myšlienky, ktoré sa opierajú o určitý výklad kvantovej mechaniky. Podľa neho totiž, ak prijmeme mnohosvetovú interpretáciu, nemusíme byť jedinou verziou samých seba. Každá kvantová interakcia môže viesť k rozvetveniu stavov, v ktorých existujú alternatívne „ja“.
Vedec sa opiera o známe princípy kvantovej mechaniky. Tie pracujú aj s pojmom tzv. pozorovateľského efektu, ktorý býva často zjednodušene interpretovaný tak, že realitu vytvárame samotným aktom pozorovania. Podľa tejto populárnej predstavy sa kvantové objekty nachádzajú v neurčitom stave, až kým sa na ne niekto nepozrie, čím ich „prinúti“ zaujať konkrétnu podobu.
Neprehliadni
Každá kvantová interakcia môže podľa tejto interpretácie znamenať inú vetvu reality
Vedral však tvrdí, že takýto populárny výklad je zavádzajúci a obracia príčinu a následok. Podľa neho nejde o žiadnu magickú schopnosť ľudského vedomia, ktorá by formovala svet okolo nás. Rozhodujúca je samotná interakcia, teda akýkoľvek fyzikálny kontakt medzi objektmi. Inak povedané, kvantový systém sa z nášho pohľadu dostane ku konkrétnemu výsledku vtedy, keď s niečím interaguje, bez ohľadu na to, či je pri tom prítomný človek alebo nie.
Môžeš si to skúsiť predstaviť na jednoduchom príklade. Predstav si fotón, teda časticu svetla, ktorá dopadne na slnečné okuliare. Tento fotón nečaká na to, kým si ho tvoj mozog všimne. V kvantovom opise môže byť súčasťou viacerých možností, napríklad môže prejsť cez šošovku alebo sa od nej odraziť. Podľa Vedrala to však neznamená, že my svojím vedomím určujeme dráhu fotónu. Skôr naopak, výsledok tejto interakcie ovplyvňuje to, čo následne zažijeme.
To vedie k zaujímavému záveru. Verzia „teba“, ktorá zaznamená konkrétny fotón, sa líši od verzie, ktorá ho nezaznamená. Obe tieto verzie pritom v rámci tejto interpretácie môžu existovať paralelne, každá vo svojej vlastnej vetve kvantového stavu. Hoci si to neuvedomujeme, každá takáto udalosť môže viesť k odlišnému priebehu reality.
Ak tento princíp rozšírime na všetky možné interakcie, obraz reality sa stáva mimoriadne zložitým. Každý okamih môže prinášať obrovské množstvo „rozvetvení“, v ktorých sa svet vyvíja rôznymi smermi. Fyzik prirovnáva tento proces k slávnemu myšlienkovému experimentu so Schrödingerovou mačkou, ktorý demonštruje paradox kvantovej superpozície. Podľa neho sú všetky kvantové experimenty v podstate len komplikovanejšími verziami tohto základného princípu.
Z toho vyplýva, že v každom okamihu môže existovať množstvo verzií nás samých, ktoré pokračujú vo vlastných príbehoch, presnejšie vo vlastných životoch. Niektoré z týchto verzií zažívajú odlišné výsledky, robia iné rozhodnutia alebo majú odlišné šťastie. Naša vedomá skúsenosť je však vždy viazaná len na jednu z týchto vetiev, zatiaľ čo ostatné zostávajú mimo nášho bežného vnímania.
Existuje tak nekonečný počet realít?
Vedral zdôrazňuje, že tieto „paralelné ja“ nemusia byť len filozofickou úvahou, ale vyplývajú z určitého matematického opisu kvantových zákonov. Nejde však o experimentálne potvrdený fakt, ale o interpretáciu.
Realita je podľa neho zakódovaná v samotných kvantových objektoch a každá interakcia ju ďalej formuje. Človek tak nie je centrálnym tvorcom reality, ale skôr jej súčasťou, ktorá sa neustále mení v závislosti od mikroskopických procesov. Tiež v tom vidíš paralelu s kedysi zastávaným názorom, že sme stredom vesmíru?
Celé to síce môže pôsobiť znepokojujúco. No v skutočnosti to otvára úplne nové možnosti uvažovania o našom mieste vo vesmíre. Ak by skutočne existovalo veľké množstvo našich verzií, potom každá z nich prežíva mierne odlišný osud. V niektorých „vetvách“ sa nám možno darí lepšie, v iných horšie. No stále ide o dôsledok konkrétnej interpretácie fyziky, nie o potvrdenú realitu.
Napokon to vedie k mierne ironickému záveru. Niekde v paralelnej vetve môže existovať verzia teba, ktorá má viac šťastia, robí lepšie rozhodnutia alebo žije spokojnejší život. A zatiaľ čo táto verzia si možno užíva ideálny scenár, tá, ktorá práve číta tento text, sa ocitla v jednej z mnohých možných vetiev, takej, aká jej pripadla na základe kvantových procesov. Tak ako je to? Hrá Boh kocky, alebo sa nám len zdá, že ich niekto hádže?
