Long COVID ostáva záhadou. Lekári sa stále nevedia zhodnúť, kto ho má a kto nie
Nová analýza z UCLA ukazuje, že nejednotné definície Long COVID spôsobujú chaos vo výskume aj liečbe.
Pandémia je dávno za nami, no spomienky zostávajú. Niektorí ľudia sa z COVID‑19 zotavili za pár dní. Iní však aj mesiace či roky po prekonaní infekcie bojujú s pretrvávajúcou únavou, bolesťami, problémami s dychom či „mozgovou hmlou“.
Tento stav odborníci poznajú pod názvami Long COVID alebo postcovidový syndróm. Znie to ako jasná diagnóza. Lenže v skutočnosti sa na tom, čo presne tento pojem znamená, lekári a vedci nevedia stále zhodnúť. A to má vážne následky hlavne pre pacientov.
Bez jednotnej definície je totiž ťažké robiť porovnateľný výskum, vyvíjať účinné terapie a dokonca aj pomáhať pacientom v bežnej praxi. Potvrdzuje to aj nová analýza z Univerzity Kalifornia v Los Angeles (UCLA), zverejnená v odbornom magazíne JAMA Network Open.
Tím vedený docentkou Lauren Wisk sa pozrel na údaje až 4 700 Američanov zapojených do federálneho projektu INSPIRE. Potom na tieto dáta použil päť rôznych definícií Long COVID a to z USA, Veľkej Británie, Holandska, Švédska a Portorika. Výsledky pôsobili ako z iného sveta, doslova. Podľa jednej definície malo postcovidový syndróm 15% sledovaných, podľa inej až 42%. V pôvodných výskumoch sa pritom tieto čísla pohybovali od 2,6 až po 61,9 percenta.
Covid tu už s nami ostane
Takýto rozptyl má dva hlavné dôvody: rozdielnu minimálnu dobu trvania príznakov (od štyroch týždňov po šesť mesiacov) a odlišný počet symptómov, ktoré sa berú do úvahy (niekde deväť, inde vyše štyridsať). To spôsobuje, že človek, ktorý spĺňa kritériá podľa jednej štúdie, môže byť podľa druhej „zdravý“.
Neprehliadni
Výskumníci tiež hodnotili citlivosť a špecifickosť týchto definícií. Ukázalo sa, že pri odhaľovaní všetkých reálnych prípadov Long COVID je ich citlivosť len priemerná. Špecifickosť, teda schopnosť vylúčiť tých, ktorí ochorenie nemajú, dopadla o niečo lepšie, ale ani jedna definícia nebola presná natoľko, aby ju bolo možné použiť ako ideálny diagnostický nástroj.
Profesorka Joann Elmore k tomu dodáva: „Ak používame odlišné kritériá, riskujeme, že niekoho omylom zaradíme medzi pacientov, alebo naopak, že jeho stav prehliadneme.“
V praxi to znamená problémy s pracovnou neschopnosťou, schválením liečby zo strany poisťovní či prístupom k rehabilitáciám.
Hoci spomínaný výskum pracoval s dátami z USA, rovnaký chaos v pojmoch panuje aj v Európe vrátane Slovenska. Svetová zdravotnícka organizácia aj európske odborné spoločnosti síce pripravujú odporúčania pre jednotné kritériá. Zatiaľ však neexistuje verzia, ktorú by prijala väčšina odborníkov a ktorá by dobre fungovala v klinickej praxi.
Liečba stále nie je stanovená
Autori štúdie sa zhodujú, že bez spoločnej definície sa budú vedecké výsledky len ťažko porovnávať a postup v liečbe bude pomalý. Zjednotenie terminológie pritom nie je len akademická záležitosť. Nakoľko ide o podmienku, aby ľudia s postcovidovým syndrómom dostali rovnakú a spravodlivú starostlivosť bez ohľadu na to, kde žijú.
Pre našu krajinu to znamená jediné: nesmie zostať bokom. Odborná komunita by sa mala aktívne zapojiť do tvorby medzinárodných štandardov a zároveň pripraviť systém, ktorý pacientom s „Long COVIDom“ poskytne jasné odpovede a hlavne liečbu.
