Vedci odhalili dôkazy kanibalizmu v troch jaskyniach. Ľudia tu jedli ľudí opakovane, no zakaždým zrejme z iného dôvodu
Archeológovia preskúmali takmer tisíc ľudských kostí z troch jaskýň v Španielsku. Našli dôkazy kanibalizmu, násilia aj rituálov starých tisíce rokov.
Kanibalizmus nepatrí medzi praktiky, ktoré by sme si bežne spájali s obdobím neolitu. Archeológovia však už desaťročia nachádzajú dôkazy, ktoré naznačujú, že niektoré praveké skupiny konzumovali ľudské pozostatky. Nová analýza troch jaskýň v španielskej Granade teraz ukázala, že nešlo o jednu izolovanú udalosť.
Vedci z inštitútu IPHES preskúmali takmer tisíc ľudských kostí z jaskýň Malalmuerzo, Carigüela a Majolicas. Pomocou moderných metód dokázali lepšie určiť ich vek, spôsob poškodenia aj okolnosti, za ktorých s nimi ľudia zaobchádzali. Výsledok je mrazivý, všetky tri lokality poskytli dôkazy, ktoré súvisia s konzumáciou ľudských tiel, no každá jaskyňa priniesla trochu iný príbeh.
Kosti prezradili, čo sa s telami stalo
Výskumníci sa pri analýze nezamerali iba na samotný tvar kostí. Pod mikroskopom hľadali stopy po rezaní, úderoch, lámaní či ľudských zuboch. Zároveň skúmali, či k poškodeniu došlo ešte v čase, keď kosti obsahovali čerstvé tkanivo, alebo až neskôr. Takéto stopy môžu archeológom napovedať, čo sa s ľudským telom dialo po smrti. Analýzu doplnilo rádiokarbónové datovanie priamo z ľudských pozostatkov. Vedci tak nemuseli iba odhadovať vek nálezov podľa okolitej vrstvy, ale mohli jednotlivé kosti zaradiť do konkrétnejších období.
Výskumníci navyše využili štatistické metódy a strojové učenie. Tie im pomohli rozlíšiť, či zlomeniny vznikli náhodne, alebo ich pravdepodobne spôsobil človek. Na kostiach sa objavili rezné stopy, poškodenia zodpovedajúce tepelnému spracovaniu a stopy po zuboch. Práve kombinácia viacerých takýchto nálezov podporila interpretáciu, podľa ktorej v jaskyniach došlo ku konzumácii ľudských pozostatkov.
„Po desaťročia sa praveký kanibalizmus často vysvetľoval ako jeden typ správania. Naša práca však ukazuje, že o jednej forme neolitického kanibalizmu hovoriť nemôžeme, pretože podobné archeologické dôkazy môžu ukrývať úplne odlišnú spoločenskú realitu,“ vysvetlil Antonio Rodríguez-Hidalgo z Inštitútu archeológie v Mérida.
Najvýraznejšie výsledky priniesla jaskyňa Malalmuerzo. Datovanie naznačilo, že k udalosti mohlo dôjsť približne okolo roku 5000 pred naším letopočtom. Kosti podľa vedcov nesú stopy, ktoré môžu súvisieť s násilnou smrťou. Zároveň sa medzi nimi nachádzali pozostatky ľudí rôzneho veku. To vytvára pomerne nezvyčajnú kombináciu.
Neprehliadni
Vedci preto pripúšťajú scenár, podľa ktorého mohlo v jaskyni dôjsť k násilnému útoku na celú skupinu alebo jej veľkú časť. Po smrti obetí následne mohlo dôjsť ku konzumácii ich tiel.
„V Malalmuerzo sme našli zlomeniny, ktoré poukazujú na násilné úmrtia. Naše analýzy navyše ukázali pozostatky ľudí zo všetkých vekových skupín, čo môže naznačovať násilnú udalosť, pri ktorej zahynuli všetci alebo takmer všetci členovia skupiny a následne ich skonzumovali,“ uviedol Rodríguez-Hidalgo.
Vedci však takýto scenár nepredkladajú ako definitívne vysvetlenie. Archeologické pozostatky umožňujú rekonštruovať mnohé detaily, no presný priebeh udalosti spred približne 7 000 rokov sa už určiť nedá.
Jaskyňa Carigüela ukázala ďalšiu zvláštnosť
Iný obraz priniesla jaskyňa Carigüela. Datovanie tam odhalilo viacero oddelených epizód, ktoré nastali v rôznych obdobiach neolitu. To je dôležité najmä preto, že kanibalizmus sa v tejto oblasti zrejme neobjavil iba raz. Ľudia k nemu mohli siahnuť opakovane, hoci medzi jednotlivými udalosťami uplynuli dlhšie obdobia.
Carigüela zároveň ukrývala jeden z najpozoruhodnejších nálezov. Archeológovia tam objavili dve ľudské lebky upravené tak, aby vytvorili akési nádoby. Vedci ich označujú ako „poháre z lebiek“. Takýto nález naznačuje, že ľudia s pozostatkami nezaobchádzali vždy rovnakým spôsobom. Mohlo ísť o súčasť rituálu alebo o špecifický spôsob nakladania s telami zomrelých.
Najmladšiu zo skúmaných udalostí vedci datovali približne do roku 3800 pred naším letopočtom. Tentoraz išlo o jaskyňu Majolicas. Aj tam sa objavili dôkazy spojené s ľudskými pozostatkami, no výskumníci nenašli rovnakú súvislosť s násilnou smrťou ako v Malalmuerzo.
V Majolicas navyše objavili kosti s červeným zafarbením. Pravdepodobne ho spôsobila rumelka, teda minerál známy aj ako cinnabarit. V pravekých spoločnostiach mala táto látka symbolický význam a archeológovia ju spájajú s rituálnymi a pohrebnými praktikami.
To vytvára možnosť, že v tejto jaskyni mali manipulácia s ľudskými pozostatkami a ich prípadná konzumácia odlišný význam než pri násilnej udalosti v Malalmuerzo.
Kanibalizmus sa v neolitu objavoval v rôznych obdobiach
Výskum troch granadských jaskýň zapadá do širšieho obrazu, ktorý archeológovia poznajú aj z ďalších častí Európy. Doterajšie nálezy naznačujú, že antropofágia, teda konzumácia ľudského tkaniva, sa počas európskeho neolitu neobjavovala nepretržite. Výskumníci zaznamenali viacero období, v ktorých sa takéto nálezy koncentrovali.
Išlo najmä o koniec 6. tisícročia pred naším letopočtom, stred 5. tisícročia pred naším letopočtom a koniec 3. tisícročia pred naším letopočtom. Posledné z týchto období už spadá do doby bronzovej. Prečo sa podobné praktiky objavili práve v týchto obdobiach, zatiaľ vedci nevedia spoľahlivo vysvetliť.
„Nemôžeme povedať, že všetky tieto udalosti mali spoločnú príčinu. Môžeme však povedať, že počas neolitu sa v nepravidelných, no opakujúcich sa obdobiach objavoval konflikt alebo manipulácia s ľudskými pozostatkami, čo podľa nás súviselo so zmenami v organizácii spoločnosti, vzťahoch medzi skupinami a postojoch k smrti a násiliu,“ uviedla Palmira Saladié z IPHES-CERCA.
Na výskume je zaujímavé aj to, že archeológovia neobjavili všetky tieto dôkazy nanovo. Jaskyne Malalmuerzo, Carigüela a Majolicas patria medzi známe archeologické lokality už viac ako pol storočia. Prvé významné výskumy tam prebehli ešte v 70. rokoch. Medzi ľudí, ktorí tieto zbierky dostali do vedeckého povedomia, patril aj Miguel C. Botella z Granadskej univerzity. Po viac ako 50 rokoch sa tak výskumník podieľal na opätovnom preskúmaní pozostatkov, ktoré sám pomáhal zaradiť medzi významné náleziská.
Moderné metódy pritom dokázali z rovnakých kostí vyťažiť informácie, ktoré archeológovia v minulosti nemali k dispozícii. Priame rádiokarbónové datovanie a detailnejšia tafonomická analýza umožnili oddeliť jednotlivé udalosti v čase a lepšie určiť spôsob, akým ľudia s telami zaobchádzali.
Práve tento výskum tak ukazuje, že staré archeologické zbierky nemusia mať svoje najdôležitejšie informácie dávno odhalené. Nové analytické metódy môžu v rovnakých nálezoch nájsť detaily, ktoré pred desiatkami rokov vedci jednoducho nemali ako zachytiť.
