Francúzsko zakáže sociálne siete deťom mladším ako 15 rokov: Mali by sme niečo podobné zaviesť aj u nás?
Francúzsko schválilo zákon, podľa ktorého by mali byť sociálne siete v krajine zakázané pre mladistvých mladších ako 15 rokov.
Francúzsko sa rozhodlo postaviť jasnú hranicu v online svete pre mladých používateľov. Národné zhromaždenie schválilo legislatívu, ktorá zakazuje prístup k sociálnym sieťam deťom mladším ako 15 rokov. Cieľom je reagovať na narastajúce obavy o kyberšikanu, psychické zdravie a vplyv online prostredia na mladú generáciu. Zákon momentálne prechádza do Senátu, kde čaká finálne hlasovanie, informuje agentúra Reuters.
Prezident Emmanuel Macron označil sociálne siete za jeden z faktorov, ktoré prispievajú k násiliu medzi mladými.
„S týmto zákonom nastavujeme jasnú hranicu v spoločnosti a hovoríme, že sociálne siete nie sú neškodné,“ uviedla centrálna poslankyňa Laure Miller pri prezentácii návrhu.
Zakázanie sociálnych sietí „podporí“ slobodné myslenie
Dodala, že deti menej čítajú, menej spia a viac sa porovnávajú s ostatnými, čo podľa nej ohrozuje ich slobodné myslenie. Francúzsky zákon sleduje stopu Austrálie, ktorá minulý rok zakázala prístup k platformám ako Facebook, Snapchat, TikTok alebo YouTube deťom do 16 rokov. Macron plánuje, aby zákon platil od začiatku školského roka v septembri.
Zákon prináša hneď niekoľko praktických výziev. Prvým je paradox ochrany súkromia. Aby platformy vedeli, kto má 14 a kto 15 rokov, musia overiť vek používateľa. V praxi to môže znamenať žiadosť o sken občianskeho preukazu alebo biometrické overenie tváre.
„V snahe chrániť deti pred digitálnym svetom ich nútime odovzdávať technologickým gigantom tie najcitlivejšie údaje oveľa skôr, než by to urobili dobrovoľne,“ upozorňujú experti.
Druhým problémom je efekt „VPN a zakázaného ovocia“. Mladí sú technologicky zdatní a dokážu zákony obísť. Stačí pár klikov v aplikácii VPN a telefón sa tvári, že je v Belgicku alebo Nemecku, kde zákaz neplatí. Francúzsko tak riskuje, že namiesto ochrany detí ich naučí obchádzať pravidlá a vystaví ich ešte nekontrolovanejšiemu prostrediu.
Neprehliadni
Otázka digitálneho exilu
Tretím bodom je otázka „digitálneho exilu“. Sociálne siete dnes slúžia nielen na zábavu, ale aj na sebavyjadrenie a vzdelávanie. Kritici varujú, že úplný zákaz môže viesť k sociálnej izolácii mladistvých, ktorí sa spoliehajú na online komunikáciu s rovesníkmi. Odborníci preto odporúčajú skôr vzdelávanie o algoritmoch a návykovosti obsahu než plošné odstraňovanie prístupu. Zákon tak rieši dôsledky, nie skutočnú príčinu problému.
Z praktického hľadiska budú musieť sociálne siete blokovať prístup mladším používateľom cez mechanizmy overovania veku v súlade s európskym právom. Austrálska skúsenosť ukázala, že zavádzanie podobného zákazu nebude bezproblémové.
Deti sa snažia obchádzať blokádu a sociálne siete zaplavujú správy o ich „pokračujúcom“ prístupe. V prípade Francúzska sa legislatíva zároveň rozširuje na stredné a stredne vyššie školy, kde platí už existujúci zákaz smartfónov.
Podpora verejnosti je vysoká. Prieskum Harris Interactive z roku 2024 ukázal, že 73 % respondentov podporuje obmedzenie prístupu deťom do 15 rokov. Na uliciach Paríža však tínedžeri reagujú rozporuplne, niektorí chápu riziká sociálnych sietí, iní považujú zákaz za prehnaný zásah do ich života.
Celá debata ukazuje, že legislatíva, ktorá sa snaží ochrániť deti, musí riešiť aj praktické a technologické dôsledky. Zákaz prístupu je len prvý krok, no jeho úspech bude závisieť od kombinácie technického overovania, vzdelávania mladých a schopnosti zákonodarcov držať krok s digitálnou realitou.
Má to aj druhú stránku
Na druhú stranu sa kritici pýtajú aj dôležité otázky, či tento vekový zákaz skutočne rieši duševné zdravie, alebo skôr neúmyselne otvára cestu k bezprecedentnej kontrole nad digitálnou stopou občanov. Aby bol takýto zákon v praxi vôbec vykonateľný, štát by musel od platforiem vyžadovať striktné overovanie veku, čo sa v digitálnom prostredí nezaobíde bez citlivých údajov.
Existuje tak oprávnená obava, že povinné nahrávanie dokladov totožnosti alebo biometrické skenovanie tváre by sa mohlo stať štandardom, ktorý definitívne zruší anonymitu na internete nielen pre deti, ale postupne pre nás všetkých.
V tomto kontexte sa zákaz javí skôr ako nástroj na vytvorenie systému digitálnej identity než ako skutočná pomoc pre rodiny. Ak totiž štát prevezme úlohu hlavného kontrolóra prístupu, hrozí, že rodičovská autorita bude postupne nahradená štátnym algoritmom. Namiesto posilňovania zodpovednosti v rámci rodiny by sme tak mohli skončiť v systéme, kde je každé jedno kliknutie vopred autorizované a pod dohľadom, pričom vznešený cieľ „ochrany detí“ by slúžil len ako ospravedlnenie pre stratu nášho súkromia v online priestore.
