Európska únia chce opäť ukladať dáta o tom, kto s kým a kedy komunikuje. Starý plán sa vracia v novom balení
Európska únia zvažuje návrat povinného uchovávania metadát naprieč internetom. Nové pravidlá môžu zasiahnuť chaty, VPN aj cloudové služby a zmeniť hranice digitálneho súkromia.
V Európskej únii už roky prebieha tichý, no zásadný spor o to, koľko digitálneho súkromia sme ochotní obetovať výmenou za pocit bezpečia. Po mesiacoch relatívneho ticha sa na európsky stôl vracia stará známa téma. Povinné uchovávanie dát, známe ako data retention.
Tentoraz však nejde len o telekomunikačných operátorov. Nový návrh mieri omnoho širšie. Dotknúť sa má prakticky každého významnejšieho online hráča. To, čo sa ešte donedávna zdalo uzavreté po zásahoch Súdneho dvora EÚ, sa dnes vracia v novom balení. Pod hlavičkou boja proti terorizmu, organizovanému zločinu a zneužívaniu detí.
Korene tohto „ochranného príbehu“ siahajú do roku 2006, keď EÚ prijala smernicu o uchovávaní prevádzkových a lokalizačných údajov. Poskytovateľom ukladala povinnosť zhromažďovať metadáta o komunikácii všetkých používateľov. Bez rozdielu, bez podozrenia.
V roku 2014 však Súdny dvor EÚ smernicu zrušil. Označil ju za neprimeraný zásah do základných práv. Umožňovala totiž plošné sledovanie celej populácie. Odvtedy členské štáty fungujú v právnej šedej zóne. Každý si problém rieši po svojom, často na hrane ústavnosti.
Tlak zo strany vlád a bezpečnostných zložiek však nepoľavuje. Práve naopak. Pracovné skupiny Rady EÚ dnes tlačia na nový, harmonizovaný režim uchovávania dát. Hovorí sa o povinnej lehote 6 až 12 mesiacov. Niektoré štáty dokonca otvorene priznávajú, že by chceli ísť ešte ďalej.
Neprehliadni
V hre je archivovanie kľúčových metadát naprieč celým digitálnym svetom. Od operátorov, cez hostingy a cloudové služby, až po VPN, platobné brány, herné platformy a, čo je najcitlivejšie, šifrované chatovacie aplikácie.
Európska únia sa len tak ľahko nechce vzdať sledovania
Oficiálne sa tvrdí, že nejde o čítanie správ ani odpočúvanie hovorov. Len o metadáta. Kto s kým komunikoval, kedy, z akého zariadenia, z akého mesta či ulice. Lenže práve metadáta často prezradia viac než samotný obsah.
Z dát sa dajú poskladať sociálne väzby, denné návyky, návštevy lekárov, psychológov, politických mítingov či intímnych stretnutí. Pre vyšetrovateľov ide o zlatú baňu. Pre bežného človeka o tichú, ale veľmi presnú mapu jeho života.
Aktuálne návrhy pritom nejdú cestou opatrnosti. Nemajú sa týkať úzko definovaného okruhu podozrivých osôb. Mieri sa na čo najširšie pokrytie. Aj na ľudí, ktorí nikdy nemali do činenia s vyšetrovaním.
Z výnimočného opatrenia by sa stal nový štandard. Najprv sa všetko uloží. Až potom sa rieši, kto sa k dátam dostane a za akých podmienok. Európske súdy pritom dlhodobo hovoria jasne. Plošný a nerozlišujúci zber je v rozpore s právom EÚ. Výnimky musia byť presne vymedzené a časovo obmedzené.
EÚ sa sama stavia na úroveň krajín, ktoré kritizuje
Do hry vstupuje aj technická a ekonomická realita. Uchovávanie obrovských objemov dát si vyžaduje infraštruktúru, správu, zabezpečenie a audity. Pre menších poskytovateľov to znamená náklady, ktoré sa takmer určite premietnu do cien pre používateľov.
Čím viac dát sa povinne skladuje, tým väčší cieľ pre útočníkov vzniká. Únik takýchto databáz by znamenal digitálne hody.
Z pohľadu slobody je však problém ešte hlbší. Investigatívni novinári, aktivisti, právnici či whistlebloweri potrebujú komunikovať bez trvalého pocitu dohľadu. Ak sa masový zber dát stane normou, ľudia si dvakrát rozmyslia, či sa ozvú. Či vystúpia, či upozornia na problém.
Sloboda a súkromie sa postupne vytráca
Argument „nemám čo skrývať“ tu neobstojí. Nejde o tajomstvá pred políciou. Ide o to, kto bude mať dnes, zajtra či o desať rokov prístup k databázam o tvojom digitálnom živote. A na čo sa raz použijú.
V časoch politických otrasov sa nástroje „boja proti terorizmu“ veľmi ľahko preklopia na sledovanie opozície, novinárov či nepohodlných hlasov.
Európa dnes stojí na rázcestí. Na papieri chráni súkromie a digitálne práva. V zákulisí však vzniká mechanizmus, ktorý môže masový dohľad normalizovať. Výsledok rozhodne o tom, či internet v EÚ zostane priestorom s aspoň minimálnym právom na súkromie. Alebo sa zmení na archív každého kliknutia.
Vitaj v EÚ novej doby „slobody“.
