Dokážeme niekedy získať spomienky mŕtveho človeka? Toto si myslia výskumníci
Výskumníci veria, že jedného dňa budeme môcť získať spomienky mŕtvych ľudí, zatiaľ je to ale náročné.
Smrť je prirodzenou súčasťou života. Je ale možné, že by sme po smrti našim blízkym zanechali okrem osobných vecí aj spomienky? Ako informuje portál Live Science, výskumníci si myslia, že aspoň časť spomienok by sme dokázali po smrti človeka získať naspäť.
Znie to ako sci-fi a aj autori výskumu priznávajú, že niečo také by bolo nesmierne technologicky náročné. Ak by sme sa o niečo také pokúsili so súčasnou technológiou, ako prvé by sme identifikovali skupinu neurónov, ktoré špecifickú myšlienku zakódovali. Po pochopení ako sú tieto neuróny prepojené by nasledovala ich aktivácia týchto neurónov a vybudovanie neurónovej siete, ktorá by napodobňovala spôsob, akým mozog funguje.
Neurológovia vysvetľujú, že spomienky v mozgu sú zakódované v skupinách neurónov. Krátkodobé a dlhodobé spomienky vznikajú v hipokampe a odlišné časti mozgu ukladajú odlišné aspekty našej pamäte, napríklad emócie a ďalšie zmyslové informácie. Skupiny neurónov, ktoré asociujeme s jednou spomienkou vytvoria v mozgu fyzickú stopu, ktorú výskumníci nazývajú engram.
Ako sa ukladajú spomienky v mozgu
V predchádzajúcich výskumoch sa vedcom podarilo identifikovať engramy v hipokampoch myšacích mozgov. Štúdia z roku 2012 odhalila engramy, ktoré kódovali špecifickú spomienku vyvolávajúcu v myšiach strach. Ak by mali výskumníci k dispozícii úplný model ľudského mozgu, teoreticky by dokázali nájsť polohu spomienky, ktorú chcú získať. Momentálne však úplný model mozgu nemáme k dispozícii.
Ľudské spomienky sú komplexné a hlavne tie dlhodobé sa môžu viazať na určité miesto, vzťahy alebo schopnosti. Ďalším problémom pri získavaní spomienok mŕtveho človeka je to, že odlišné časti spomienky sa môžu nachádzať v odlišných častiach mozgu.
Neprehliadni
“Neuróny, ktoré sú súčasťou špecifického engramu, sú prepojené synapsami, priestorom medzi neurónmi, cez ktorý cestujú elektrochemické signály. Keď si vybavíme určitú spomienku, spúšťa sa reťazová reakcia posielania signálov medzi synapsami, ktoré prepájajú skupiny neurónov. Spočiatku engram tvoria neuróny, ktoré boli aktívne pri prvom prežití spomienky. Dôkazy nám ale naznačujú, že postupom času sa môžu spomienky presúvať do iných mozgových regiónov, keď ich náš mozog vytriedi,” vyjadril sa Don Arnold, jeden z autorov nového výskumu.
Arnold dodáva, že jednoduché vyrezanie neurónov, ktoré vytvárajú engram, by nebolo dobrou metódou, ako získať späť spomienky zosnulého človeka. Engram totiž netvorí priamo spomienku, ale niečo, kde sa spomienka ukladá. Znamená to teda, že aj keby sme identifikovali engram v mozgu človeka, pravdepodobne by sme nedokázali presne zrekonštruovať pôvodnú udalosť tak, ako ju dotyčný prežil.
Spomienky človeka fungujú mimoriadne zložito
Pamäť je totiž mimoriadne rekonštruktívna. Dokážeme si zapamätať útržky určitej udalosti, no nie udalosť ako celok. Je to veľmi efektívny spôsob ukladania spomienok. Ako autori štúdie vysvetľujú, nedokážeme si síce zapamätať udalosť ako celok, no náš mozog dokáže vyplniť prázdne miesta, namiesto toho aby opätovne ukladal rovnaké informácie. Počas narodeninovej oslavy si náš mozog môže vytvoriť špecifický engram pre nezvyčajnú tortu, ktorú sme dostali, alebo že náš príbuzný urobil skutočne impozantný akrobatický kúsok. Tento engram ale nebude obsahovať ostatné detaily, napríklad kto všetko sa zúčastnil na oslave alebo aké bolo počasie. Napriek tomu ale náš mozog dokáže zrekonštruovať celý obraz o oslave, pretože časti, ktoré už prežil, si vie doplniť z iných spomienok.
“Aj tá najlepšia neurónová sieť na svete by si vyžadovala desaťročia mozgových skenov človeka, ktorý by si celý život len spomínal na konkrétne veci. Až potom by sme teoreticky mohli využiť túto neurónovú sieť na získanie jeho spomienok po smrti. Aj tak je to ale jedno veľké aby,” poznamenávajú autori štúdie.
Zatiaľ teda nedokážeme získať spomienky človeka po smrti a pravdepodobne to tak dlho aj ostane. Autori štúdie vysvetľujú, že keď spomíname, nepozeráme sa na predchádzajúce zážitky ako na videá z rodinného fotoalbumu. Namiesto toho si skôr predstavujeme, čo sa mohlo v minulosti odohrať.
