Dáta zo 47-ročnej štúdie ukazujú, v akom veku človek začína strácať fyzickú výkonnosť. Je to skôr, než si väčšina myslí
Fyzická výkonnosť nezačína klesať až v starobe. Dlhodobá švédska štúdia ukazuje, že úbytok sily a kondície sa začína už po 35-ke a pohyb ho dokáže len spomaliť, nie zastaviť.
Fyzická výkonnosť nezačína klesať až v starobe, ale v čase, keď má väčšina ľudí pocit, že je „v najlepších rokoch“. Dlhodobé dáta zo Švédska ukazujú, že prvé merateľné známky poklesu aeróbnej kapacity, svalovej vytrvalosti aj explozívnej sily sa objavujú už po tridsiatke. Nie dramaticky, nie zo dňa na deň, ale systematicky.
Nejde o žiadne krátkodobé pozorovanie ani o porovnanie rôznych vekových skupín v jednom čase. Ide o takmer polstoročie trvajúce sledovanie tej istej populácie v rámci švédskej kohorty SPAF, realizované na Karolinska Institutet. Práve dĺžka a kontinuita meraní robí tieto výsledky nepríjemne presvedčivými.
Pokles nezačína neskoro, len si ho dlho nevšímame
Najčastejšia chyba pri interpretácii podobných štúdií je predstava, že „pokles po 35-ke“ znamená náhly zlom. Dáta hovoria niečo iné. Aeróbna kapacita a svalová vytrvalosť dosahujú vrchol približne medzi 26. a 36. rokom života, potom nasleduje pozvoľný úbytok. Najprv v rádoch desatín percenta ročne. Až neskôr sa tempo zrýchľuje.
Práve táto pomalosť je zradná. Človek necíti výrazný rozdiel medzi 35 a 40 rokmi. Rozdiel sa však kumuluje. Keď sa v šesťdesiatke objaví problém s chôdzou, výdržou alebo samostatnosťou, biologické procesy za týmto stavom bežia už desaťročia. Klinický problém je len finálna fáza.
Prečo nepomôže ani „športová minulosť“
Jedno z najmenej pohodlných zistení štúdie je fakt, že pokles nastáva bez ohľadu na to, ako aktívny bol človek v mladosti. Aj tí, ktorí mali vysokú výkonnosť v dvadsiatke, začínajú klesať v podobnom veku ako ostatní. Rozdiel nie je v tom, kedy pokles začne, ale z akej úrovne človek klesá.
Neprehliadni
Inými slovami, športová minulosť neposúva biologické limity, ale zlepšuje štartovaciu pozíciu. To je ale podstatný rozdiel, ktorý sa v populárnych interpretáciách často stráca. Tréning neobchádza starnutie svalov, nervového systému ani energetického metabolizmu. Len znižuje riziko, že sa pokles rýchlo premení na funkčné obmedzenie.
Najväčší rozdiel nerobí vek, ale variabilita
Jedným z najzaujímavejších, no najmenej citovaných výsledkov je prudký nárast rozdielov medzi ľuďmi s pribúdajúcim vekom. Variabilita aeróbnej kapacity sa od dospievania do 63 rokov zvýšila približne 25-násobne. Pri svalovej sile a vytrvalosti ide o niekoľkonásobné rozdiely.
To znamená, že starnutie nie je rovnomerný proces. S pribúdajúcimi rokmi prestáva dominovať genetický „základ“ a do popredia sa dostáva životný štýl. Pohyb, sedavosť, dlhodobé návyky. Nie ako jednorazové rozhodnutia, ale ako dlhodobé trajektórie.
Pohyb pomáha, ale nie je zázračná poistka
Štúdia ukazuje, že ľudia, ktorí sa začali hýbať až v dospelosti, dokázali zvýšiť svoju fyzickú kapacitu o 5 až 10 percent. To nie je málo, ale ani to nie je návrat času späť. Pohyb spomaľuje pokles, neanuluje ho.
Pohyb teda funguje, ale v oveľa triezvejšom režime, než sa často prezentuje. Spomaľuje úbytok, nezastavuje ho a už vôbec nevracia čas späť. Ak sa z neho robí univerzálny liek na starnutie, výsledkom býva skôr frustrácia než dlhodobá disciplína.
Z praktického pohľadu nejde po tridsiatke o honbu za výkonom ani o porovnávanie sa s mladším ja. Ide o to, ako bude telo zvládať záťaž o desať, dvadsať rokov. Práve tam sa rozhoduje, či sa prirodzený biologický pokles prejaví len ako pokles čísiel v tabuľke, alebo ako reálny problém v bežnom fungovaní.
