4-tonový horný stupeň Falconu 9 narazil do Mesiaca rýchlosťou 8 700 km/h. Náraz mohol vytvoriť 18-metrový kráter
Horný stupeň Falconu 9 narazil do Mesiaca rýchlosťou 8 700 km/h. NASA teraz hľadá kráter a skúma následky dopadu.
Ráno 5. augusta približne o 8:35 nášho času narazil horný stupeň rakety Falcon 9 do Mesiaca rýchlosťou takmer 8 700 kilometrov za hodinu. Gravitácia a slnečná aktivita postupne odklonili štvortonový stupeň z pôvodnej dráhy, až napokon zamieril priamo k mesačnému povrchu. NASA ešte pred dopadom odhadovala, že po ňom zostane kráter široký približne 18 metrov a hlboký asi 3,6 metra.
Stupeň mal dopadnúť v oblasti kráterov Einstein a Bell na odvrátenej strane Mesiaca. Zem nijako neohrozil. Pochádzal z misie z januára 2025, počas ktorej Falcon 9 vyniesol americký lunárny modul Blue Ghost od spoločnosti Firefly Aerospace a japonský pristávací modul Resilience od firmy ispace.
Oba stroje mierili na vysokú obežnú dráhu okolo Zeme, ktorá pretínala dráhu Mesiaca. Horný stupeň pri tomto energeticky náročnom lete spotreboval väčšinu paliva, takže ho SpaceX nemohla nasmerovať späť do zemskej atmosféry. Firma preto po skončení misie vykonala iný bezpečnostný manéver. Na kolíznu dráhu ho neskôr posunula gravitácia spolu so slnečnou aktivitou.
Štvortonový náraz znie horšie, než v skutočnosti bol
Dráhu stupňa ako prví odhalili nezávislí astronómovia, ktorí pracovali s verejne dostupnými údajmi. Neskôr ju preverilo aj Centrum pre sledovanie blízkozemských objektov pri Jet Propulsion Laboratory. Jeho výpočty ukázali, že pravdepodobnosť nárazu dosahovala 100 percent.
Neprehliadni
Aj keď zrážka štvortonového kusu rakety znie dramaticky, pre povrch Mesiaca nešlo o nič výnimočné. Meteoroid s podobnou energiou doň narazí približne každých šesť dní. Mesiac nemá atmosféru, ktorá by prichádzajúce telesá spomaľovala alebo menšie z nich spálila, preto jeho povrch neustále zasahujú kúsky hornín z vesmíru.
Tento náraz je pre vedcov zaujímavý najmä preto, že o dopadajúcom stupni vedia podstatne viac než pri bežnom meteoroide. Poznajú jeho približnú hmotnosť, rozmery, rýchlosť aj predpokladaný čas a miesto dopadu. Keď neskôr zmerajú kráter a rozloženie vyvrhnutého materiálu, budú môcť skontrolovať, ako presne ich modely zodpovedajú skutočnosti.
Pozorovatelia z Lowellovho observatória v Arizone už oznámili, že po náraze zachytili plynový oblak sodíka a lítia. Mal siahať do vzdialenosti niekoľkých desiatok kilometrov a vydržal približne päť až desať minút.
Výskumníci z Los Alamos National Laboratory sa na udalosť pripravovali ešte pred dopadom. Získané údaje chcú využiť pri testovaní metód, ktoré by v budúcnosti mohli lokalizovať nárazy pomocou seizmických meraní. Zaujíma ich aj to, ako sa po podobnej zrážke šíri prach a aké nebezpečenstvo by predstavoval pre astronautov, prístroje alebo budúce základne.
Sondy čakajú na vhodný prelet nad miestom nárazu
Nový kráter sa teraz pokúsia nájsť dve zariadenia na obežnej dráhe Mesiaca. Prvým je sonda NASA Lunar Reconnaissance Orbiter. Druhým prístroj ShadowCam, ktorý sa nachádza na juhokórejskej sonde Korea Pathfinder Lunar Orbiter. Vedci chcú nové zábery porovnať so staršími snímkami rovnakej oblasti.
Na výsledok si však môžu niekoľko dní počkať. Sonda musí preletieť nad správnym miestom a povrch musí byť osvetlený tak, aby sa na snímkach dal rozoznať nový kráter aj materiál rozmetaný do okolia. Pri nevhodnom uhle dopadu svetla môže drobný kráter splynúť s množstvom starších nerovností.
Náraz sa pokúsil v reálnom čase pozorovať aj tím Meteoroid Environments Office pri Marshall Space Flight Center v Huntsville. Pozemské ďalekohľady však mali nevýhodu. Očakávaný záblesk aj oblak prachu boli slabé a pozorovanie mohlo pokaziť počasie.
Dopad navyše nastal na osvetlenej časti mesačného povrchu. Jas Mesiaca tak mohol krátky záblesk úplne prekryť. Oveľa dôležitejšie preto budú fotografie z obežnej dráhy, na ktorých vedci uvidia veľkosť krátera a rozloženie ejecta, teda prachu a úlomkov hornín vyvrhnutých pri náraze.
Po splnení misie už nemal kam bezpečne zamieriť
Prvé stupne Falconu 9 sa po štarte pravidelne vracajú na Zem a SpaceX ich používa pri ďalších letoch. Horný stupeň je však jednorazový. Po oddelení pokračuje s nákladom ďalej a pri bežných misiách ho firma nakoniec nasmeruje do atmosféry, kde z väčšej časti zhorí.
Pri letoch na vzdialenejšie dráhy sa to nie vždy dá. Horný stupeň môže minúť takmer všetko palivo na dopravenie nákladu a na návrat mu už nezostane potrebná rezerva. Práve to sa stalo aj pri misii s modulmi Blue Ghost a Resilience.
NASA upozorňuje, že riadený náraz do Mesiaca môže byť pri niektorých lunárnych misiách bezpečným a technicky prijateľným spôsobom likvidácie. Operátor v takom prípade presne určí miesto aj čas dopadu a zabráni tomu, aby sa neovládaný vrak roky pohyboval na nepredvídateľnej dráhe.
Nárazy ľudskej techniky sú zatiaľ v porovnaní s prirodzenými meteoroidmi zanedbateľné. Počet sond, pristávacích modulov a raketových stupňov v priestore medzi Zemou a Mesiacom však rastie. NASA preto túto udalosť využíva aj na tréning sledovania telies v cisluárnom priestore. Čím rušnejšia bude doprava k Mesiacu, tým častejšie budeme musieť riešiť, kde pozostatky vyslaných zariadení skončia po splnení svojej úlohy.
