Vedci tvrdia, že táto 3,8 milióna rokov stará tvár pomohla vyriešiť veľkú záhadu ľudskej evolúcie
Vedci našli 3,8 milióna rokov starú lebku druhu Australopithecus anamensis. Nález ukázal, že Lucy a jej predok žili určitý čas súčasne.
V roku 2016 našli vedci v etiópskej oblasti Afar niečo, čo im dovtedy chýbalo. Takmer kompletnú lebku druhu Australopithecus anamensis, jedného z najstarších známych zástupcov rodu Australopithecus. Mala približne 3,8 milióna rokov. Dovtedy tento druh poznali najmä podľa čeľustí a zubov.
Nález prišiel z lokality Woranso-Mille. Prvú časť, hornú čeľusť, našiel 10. februára 2016 miestny afársky pracovník Ali Bereino na mieste známom ako Miro Dora. Ďalšie prehľadávanie okolia prinieslo zvyšok lebky. Yohannes Haile-Selassie z Clevelandského múzea prírodnej histórie neskôr opísal nález ako moment, keď nechcel veriť vlastným očiam. Projekt Woranso-Mille pritom v centrálnej časti Afaru pracuje od roku 2004 a do času zverejnenia štúdie zhromaždil viac ako 12 600 fosílnych vzoriek približne 85 druhov cicavcov.
Tvár Lucyinho predka vyzerala inak, než vedci čakali
Australopithecus anamensis je najstarším známym druhom rodu Australopithecus. Staršie fosílie tohto druhu pochádzali približne z obdobia pred 4,2 až 3,9 milióna rokov. Lebka MRD-VP-1/1, skrátene MRD, posunula známy výskyt tohto druhu až k hranici 3,8 milióna rokov.
Vek fosílie neurčovali podľa samotnej kosti. Tím Beverly Saylorovej z Case Western Reserve University datoval okolité vulkanické vrstvy a porovnával ich chemické aj magnetické vlastnosti. Vďaka tomu vedci vedeli MRD zaradiť do konkrétneho obdobia.
Lebku k druhu A. anamensis nepriradili len podľa jej veku. Rozhodujúci bol tvar očného zuba, hornej čeľuste a spánkovej kosti, ktorý zodpovedal znakom známych fosílií tohto druhu. Stephanie Melillová z Inštitútu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu preto nález zhrnula: „Konečne môžeme priradiť tvár k menu.“
Neprehliadni
Lebka prekvapila kombináciou starších a mladších anatomických znakov. Niektoré črty pripomínali neskoršie australopiteky, iné boli bližšie starším homininom, ako boli Ardipithecus či Sahelanthropus. Vedcom tak pomohla lepšie poskladať obdobie medzi približne šesť miliónov rokov starými homininmi a neskoršími australopitekmi.
Lucy už existovala, keď jej predok ešte nezmizol
Najväčší problém pre dovtedajšiu predstavu evolúcie prišiel s časovou osou. A. anamensis a A. afarensis sa podľa autorov štúdie prekrývali najmenej 100 000 rokov. To nesedelo s dlho prijímanou anagenézou, teda predstavou, že sa jeden druh postupne celý premenil na druhý a pôvodná forma pritom zanikla.
Štúdia publikovaná v časopise Nature pritom vzťah predok–potomok medzi oboma druhmi nevylučuje. Vedci stále počítajú s tým, že A. afarensis mohol vzniknúť z populácie A. anamensis. Starší druh ale po vzniku novej línie nezmizol okamžite.
Do hry vstupuje ešte jedna fosília. V roku 1981 našli v oblasti Middle Awash v Etiópii časť čelovej kosti, známu ako Belohdelie frontal. Je stará približne 3,9 milióna rokov. Jej zaradenie bolo dlho nejasné, no MRD umožnila vedcom lepšie porovnať tvar čelovej oblasti oboch druhov.
Výsledok ukázal, že Belohdelie frontal patrila skôr druhu A. afarensis. Najstarší známy výskyt Lucyinho druhu sa tým posunul približne na 3,9 milióna rokov, zatiaľ čo MRD dokladá A. anamensis ešte pred 3,8 milióna rokmi. Rozpätia oboch druhov sa tak prekrývajú najmenej o 100 000 rokov.
To ešte neznamená, že vedci našli obe populácie vedľa seba na jednom mieste alebo v tej istej vrstve. Fosílie však ukazujú, že v širšej oblasti Afaru existovali v rovnakom období. Melillová preto otvorila ďalšiu otázku: ak sa ich životný priestor prekrýval, súperili o potravu alebo územie?
Lucyinho predok žil pri jazere, nie uprostred pustatiny
Lebku našli v piesočnatých usadeninách delty, kde rieka ústila do jazera. Rieka pravdepodobne prichádzala z vyššie položenej etiópskej náhornej plošiny. Jazero ležalo nižšie v Afare, kde tektonická aktivita rozťahovala a stenčovala zemskú kôru.
Saylorovej tím skúmal peľové zrná, mikroskopické pozostatky rastlín a rias aj chemické stopy zachované v sedimentoch. Z nich vyšlo prostredie, ktoré nebolo jednotné. Okolie jazera bolo prevažne suché, no pri vode a pozdĺž rieky sa nachádzali zalesnené pásy.
Naomi Levinová z Michiganskej univerzity upozornila, že ďalší výskum má ukázať, ako sa tam menilo prostredie a či tieto zmeny nejako súviseli s evolúciou raných homininov.
Starší druh nezmizol v momente, keď sa objavila Lucyina línia
Ľudská evolúcia bola v tomto období komplikovanejšia, než naznačoval starší model. A. afarensis mohol stále vzniknúť z populácie A. anamensis, no oba druhy potom istý čas existovali súčasne. Nie jeden za druhým, ale v rovnakom období.
Pri mladších vetvách ľudského rodokmeňa poznáme ešte komplikovanejšie prípady. Neandertálci sa napríklad krížili s predkami dnešných ľudí a časť ich DNA zostala v moderných populáciách. Pri australopitekoch takýto genetický záznam nemáme. Ich príbeh preto vedci skladajú z kostí, zubov a geologických vrstiev.
Haile-Selassie označil výsledok za zistenie, ktoré mení pohľad na ľudskú evolúciu v pliocéne. Lebka stará 3,8 milióna rokov ukázala nielen tvár druhu, ktorý vedci dovtedy poznali najmä podľa zubov a čeľustí. Ukázala aj to, že A. anamensis a Lucyin druh nešli jednoducho jeden za druhým. Istý čas existovali súčasne.
